Jogošíkov prvý (k)rôčik – II.časť

Jogošíkovci
Jogošíkovci, ako som si nás predstavovala v mojich idylických predstavách – v trojici a v zeleni.

Bude to skvelé. Nasťahujeme sa v auguste, ešte bude teplo. Nachystáme všetko, čo treba na zimu. Chata má 8 izbičiek s vlastnou kúpeľňou, dosť veľa “zbytočných” miestností –jednu jednoducho pretvoríme na jogové štúdio. Do poslednej chvíle tu fungovala reštaurácia, takže kuchyňa musí byť ako-tak vyhovujúca aj pre prísnu hygienu. Otvoríme si vegetariánsku reštauráciu hneď, ako sa trošku zabývame. Najlepšie ešte pred ďalším letom, nech predsa podchytíme sezónu. Dokonca máme aj saunu! Ľuďom sa bude páčiť ľúbivá drevenička, ktorej najstaršie časti majú vyše sto rokov, a budú vysedávať na peci na drevo v jedálni. Budeme behať po krásnych horských chodníčkoch, stále budeme vylezení na hlavný hrebeň Fatry, každé ráno cvičiť jogu, veľa pracovať na záhradke, kde si dopestujeme čo najviac vlastnej zeleninky. Budeme mať sliepky, kozičky a kopec domácich zvierat…

Teda aspoň takto nejak sme si to predstavovali v našich naivných predstavách. Okolie malo často trošku iný názor. Prvý rok je ťažký. Práca s ľuďmi je ťažká. Podnikať na Slovensku je ťažké … to všetko ľudia hovoria a toho všetkého sme si boli vedomí. No sme predsa zvyknutí makať, máme veľa energie, ešte sme sa nezľakli žiadnej výzvy a hlavne – za možnosť byť bližšie prírode by sme dali čokoľvek. To určite nejak zvládneme!

No a dnes môžem oficiálne prehlásiť, že sme to zvládli. Teda aspoň hodnotiac podľa toho, že koliba ešte stojí, my sme ešte neutiekli naspäť za hranice, ani sa dobrovoľne nenechali zavrieť v cvokárni. Dokonca sme ešte ani nepoľavili z nášho sna – naopak – krásne sa rozvinul a nabral konkrétnejšie tvary. No bol to v skutku šialený rok a rozhodne sa ani trošku nepodobal vyššie opísanej idylke.

Najtuhšia zima za 24 rokov.jpg
Taká minuloročná klasická. Najtuhšia zima v Zázrivej za posledných 24 rokov.

“Chceli ste byť bližšie k prírode? Tak tu ju máte! Cíťte si ju na každom nervovom zakončení, až za ušami, v každom telesnom otvore, až v špiku kosti!” povedala si pani príroda a nadelila nám najkrutejšiu zimu v Zázrivej za posledných 24 rokov. Po nekonečných naťahovačkách s bývalým majiteľom sa nám podarilo nasťahovať až v polovici októbra a, samozrejme, s prvým snehom. Ten už, vážení, neodišiel do konca apríla. Toľko k nášmu zabývaniu sa a prichystaniu na zimu. Keďže nám tu neostal kúsok dreva na kúrenie, všetko sme museli obratom objednávať. To znamená dve veci – po prvé sme sa načakali ešte zopár týždňov a za druhé, keďže drevo nemalo možnosť cez letom preschnúť, kúrili sme mokrým. Kto doma kúri drevom, iste pozná ten rozdiel. Mokré drevo vám nielenže spustoší peňaženku, ale ani ním nikdy nedosiahnete výhrevnosť ako pri dreve presušenom. Brikety? Náhla a tuhá zima zjavne prekvapila nielen nás ale aj zvyšok Oravy, pretože brikety sa stali zo dňa na deň nedostatkovým tovarom ako kedysi rifle v Tuzexe.

teplota pod minus dvadsat.jpg
Krutý pohľad na teplomer.

Takže to by sme mali drevo, čo poriadne nekúri. K tomu si prirátajte 6-mesačnú zimu, kedy tri mesiace teplota nestúpla nad mínus pätnásť, dokonca sa týždeň držala okolo mínus tridsať, drevenicu “zrekonštruovanú” tými najodfláknutejšími postupmi, strechu s dvojcentimetrovou izoláciou, príliš nízky komín, ktorý dobre neťahá a 2 pece nadimenzované na malý rodinný domček, ako sa zúfalo snažia vykúriť celý penzión. Teda tými zúfalcami boli Janko a Evička (ktorú vám budeme ospevovať neskôr), ktorí v období najväčšej zimy prikladali do každej z pecí namôjveru každých 20 minút, aby sa teplota na izbách ubytovaných vyšplhala aspoň na (vtedy úžasných) 18 stupňov. Cez víkendy, keď sme mali plný dom ľudí, chodil Janíčko spávať o jednej v noci a vstával o piatej ráno, aby dom nebol bez kúrenia dlhšie – aby nám hostia nepomrzli. Neviem, či nám zúfalstvo už sršalo z očí a ľudia sa zľutovali, alebo čím to bolo, ale je zaujímavé, že vtedy, keď mali ľudia na izbe 17 stupňov, sa nám chodili na zimu sťažovať menej ako teraz, keď už máme nové kúrenie, ale občas sa stane, že teplota na izbe klesne o nejaký stupeň, dva pod normu.

Good morningKto zrovna neprikladal do polofunkčného krbu, odhrabával denno denne tony snehu z parkoviska, príjazdovej cesty a spred vstupu. Toho, prisahám, napadlo každý deň aspoň meter. Tri mesiace vkuse sme mali záveje do polovice okien na spodnom podlaží. Ešteže sa človek po dvoch hodinách odhrabávania v mínusových teplotách mohol ísť ohriať dnu do krásnych 13 stupňov 😀 😀 . Človek, čo to nezažil, si ťažko predstaví, aké je psychicky vyčerpávajúce, byť celé mesiace vystavený neprestajnej zime. Chladné je všetko, čoho sa doma chytíte, zohriať sa viete len pod perinou, pod ktorú sa dostanete až v noci. Nikde inde. Dokonca ani v sprche, pretože bojlery v takom chlade tiež strácajú na efektivite a teplá voda sa minie šialene rýchlo.

14449010_10154461721770822_6018181404034854840_n
Keksík bol láska ❤ a teraz je jedinou témou na svete, o ktorej sa nedokážem rozprávať.

Asi najväčšia rana prišla hneď na začiatku zimy, kedy nám paradoxne nie príroda ale ľudský faktor vzal Keksíka – naše polročné šteniatko. Chvíľka našej nepozornosti a šialená jazda miestnych motorizovaných hrdinov a Keksík skončil pod kolesami auta. Sama neviem, ako sa to stalo, ale tento malý útulkáč, ktorého sme pôvodne ani veľmi neplánovali, nám za tých pár mesiacov extrémne prirástol k srdcu a pre nás sa po tomto incidente začalo obdobie niekoľkých veľmi čiernych týždňov. Stále o tom nedokážem veľmi rozprávať, a preto na otázky tipu “Akoto, že tu nemáte nejakého psíka, veď to by sa sem tak hodilo…” veľmi nereagujem. Ešte vždy zasiahnu do živého.

DSC_5296
Prehnitá podlaha a nový život v nej.

Do toho na nás kričala nutnosť rekonštrukcií z každej strany. Podlaha na prízemí v časti, ktorá bola bývalým humnom, bola dostavaná až dodatočne bývalým majiteľom, “poctivým” to staviteľom a veštila, že sa pod ňou odohráva bujarý nový život. Vôňa húb v tejto miestnosti nás varovala, že ak nechceme, aby nám celá stavba capla na hlavu, mali by sme ju otvoriť čo najskôr a zistiť, či náhodou nie je plesňou chytený aj niektorý nosný trám drevenice. No čo by ste hádali? Samozrejme, že boli chytené všetky štyri obvodové steny a pred nami tak stála prerábka ako svet, zahŕňajúca dvíhanie celej koliby o 5 centi, na ktorú sme mali minimum času a peňazí. O konkrétnych zásahoch, výsledkoch a skvelých ľuďoch, čo nám s týmto všetkým pomáhali, budem rozprávať nabudúce. Teraz len poviem, že sa makalo 6 dní v týždni, 8 hodín denne, fyzicky extrémne namáhavo a v teplotách tesne nad nulou. Často sa stalo, že už neostalo času, dreva, či síl na to, aby sme sa snažili vykúriť časť, v ktorej sme sami bývali, a tak sme celé dni trávili v čapiciach a páperkách a u mňa sa rozvinula záhadná choroba. Začali ma šialene svrbieť prsty na nohách, boli bordové a pod chvíľou opúchali. Keď to mesiac neprechádzalo, zverila som sa s mojimi “plesnivými” prstami Jankovi. Na moje veľké prekvapenie si aj on v tichosti trpel tým istým úkazom a zo strachu, že to bude niečo nechutné, mi o tom nepovedal. Keď som napokon moje “plesnivé” prsty ukázala lekárovi, ostala som v šoku. Nešlo o žiadnu pleseň, ale o omrzliny z dlhodobého vystavovania nôh zime. Zaklincovala to už len Evička, ktorá sa po mojom vyrozprávaní tejto príhody priznala, že tiež trpela tým istým úkazom a rovnako ako my všetci, si myslela, že ide o nejaké brekeke a nechala si to pre seba. Tak sme vám v tej našej kolibe všetci traja doslova omrzli.

Kika cencul.jpg
Naša helperka Kika a naše cencúliky 😀

Napriek tomu sme stále budovali Jogošíkovi renomé, ubytovávali, usporadúvali akcie, pobyty, hodiny jogy – predsalen, tie rekonštrukcie bolo treba z niečoho platiť – a občas sa aj skutočne dostali do tej krásnej prírody, ktorá je všade naokolo. Od predstavy sústavného objavovania okolia to však malo ďaleko. A aj krásne behy oravskou prírodou, na ktoré sme sa tak veľmi tešili, dali na seba čakať niekoľko mesiacov. V podstate hneď na začiatku sme zistili, že rovina tu neexistuje a tak sa Andrejka, ktorá prílišné kopce nevybehne, môže hodiť o zem a zúrivo metať nožičkami a ručičkami a bude jej to prd platné. Rovnako ako sa proste nedá behať v dvojmetrovom neupravenom snehu a prechodené či upravené traily tu v zime proste neexistujú. A v podstate ani v lete, keďže s postupujúcou ťažbou dreva sa väčšina na jar ešte krásnych chodníčkov a turistických značiek do jesene premenila na nepriechodnú brečku, v ktorej by sa snáď malé dieťa aj utopilo. Takže nám neostalo nič iné, len začať tréningovo nabiehať na beh v zlom počasí, snehu, šialené kopce a nepriechodný terén. Poviem vám, s mojou ohnivou povahou sa vo mne pravidelne začal pri tréningoch spúšťať Tourettov syndróm a celkovo ma z našich podmienok chytalo jemné zúfalstvo.

Beh v snehu
Skúšali ste už odbehnúť 5 km v tomto? 😀

Pre úplnosť porovnania nášho sna verzus reality doplním už len, že v kuchyni, ktorú sme plánovali čo najskôr otvoriť, nefungoval takmer žiaden elektrospotrebič okrem šiestich mikrovlniek a troch fritéz (toľko k tradičnej domácej kuchyni slovenských reštaurácií) a keď sme sem zavolali tety z hygieny pred rekonštrukciou, zmietli nám ju celú pod zem ako absolútne nepoužiteľnú dispozične i vybavenosťou. Takže kompletne prerobiť.

Údajná sauna na drevo bola zlý vtip, ktorý chalani zvládli vyhriať na 30 stupňov po piatich hodinách údenia sa v dyme ako klobásky. Neskôr sme sa od miestnych tesárov dozvedeli, že ju nikdy nestavali za účelom sauny ale ako prestrešené grilovanie. Pri predaji to však znelo lepšie, a aj jej vizuál bol celkom fajn. Zase sme sa nechali nachytať – komplet prerobiť.

Pri tomto všetkom na to-do liste si asi viete predstaviť, koľko zeleninky sme toho roku vysadili, koľko kurínov postavili a koľko plotu dobudovali, aby sme si mohli osvojiť nejaké domáce zvieratká. Highlightom môjho nového životného štýlu a lá Zuna z hôr, na ktorý som sa tak tešila, bolo vysadenie mäty a medovky a 3 dni zbierania a sušenia liečivých rastliniek.

Zázrivá - pokora a láska
Zázrivá nás postupne učí, čo znamená pokora a láska vo všetkom, čo robíš.

Verte či nie, nikdy sme sa tak netešili na jar ako tento rok. Keď ešte koncom apríla opäť nasnežilo a prekrylo prvé púčiky prvosienok, ktoré sa začali predierať spopod posledných nánosov snehu, skoro som plakala. Ale o pár dní neskôr ten sneh predsalen zmizol a s pribúdajúcimi slnečnými lúčmi rástla aj naša pozitívna energia. Naša prvá zima na Orave nám veľa vzala, ale strašne veľa dala. Vzala nám naše prehnané sebavedomie a pocit nedobytnosti a naplnila nás oveľa väčšou pokorou, než sme kedykoľvek mali. A pokora je dobrá vec. Dáva ti pocítiť, že si drobnou súčasťou niečoho väčšieho. Niečoho dôležitejšieho ako tvoje vlastné problémy. A toto zistenie napĺňa nepoznaným kľudom. Čerešničkou na torte je, že som sa nielen naučila behať do kopca a po šialenom teréne, ale kopce ma začali moc baviť. Do toho ešte prirátam všetku podporu a pomoc, ktorú sme dostávali od rodiny, priateľov a aj úplne nových ľudí … ale o tom už nabudúce 😉

Zázrivá v zime
“Náš” grúň v zime. Photo credit: Mário Majzel

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Vytvorené službou WordPress.com.

Up ↑

%d blogerom sa páči toto: