Jankova stíhačka

Živo si spomínam, ako sme prvýkrát pozerali dokument o Nízkotatranskej stíhačke na youtube – bežecký pretek, ktorý vedie cez celý hrebeň Nízkych Tatier, pri ktorom pretekári zvládnu prebehnúť 105km a takmer 6000 výškových metrov za menej ako 24 hodín. Lepší turisti túto štreku dávajú za 3 dni. Bolo to zhruba 6 rokov dozadu. Začínali sme behať traily. Pre mňa bolo vtedy vrcholným výkonom, na ktorý som bola hrdá, zabehnúť 10km po rovine. Vďaka tomuto videu sme sa o preteku dozvedeli a pozerali sme naňho neveriacky s otvorenými ústami ako teliatka. Ľudia v danom dokumente prechádzali všetkými emóciami, fyzickými stavmi, prevalilo sa tam kopec sĺz – od vyčerpania aj radosti. Tento dokument nás totálne poznačil. Nechápali sme, ako to človek môže prežiť, no zároveň nás začali magicky priťahovať ultra behy. Dva roky neskôr sme už mali obaja za sebou naše prvé ultra preteky vo Švajčiarsku – Eiger Ultra – 54km. 100km bola však ešte stále hranica, na ktorú sme sa pozerali neveriacky a s obrovským rešpektom.

 

 

 

Ako sme sa tak začali venovať trénerstvu, jóge, fyziterapii, výžive a ajurvéde, táto méta sa začala ešte viac vzďalovať. Stále veríme v to, že dnešná doba aj “vďaka” sociálnym médiám vyvíja neskutočný tlak na výkony človeka vo všetkých možných smeroch – aj v tom bežeckom. Ľudia majú potrebu, dokazovať si stále väčšie a väčšie výkony, aj keď ich telo na to nie je pripravené. Stále častejšie sa stretávame s prípadmi, kedy sa tridsiatnici príliž nažhavia, po celom živote strávenom na gauči začnú behať a do roka a do dňa stoja na štarte nejakej stovky. A do roka a do dňa neskôr sa ocitnú zas na tom gauči – lebo si preťažením spôsobili toľko chronických problémov, že nevedia, ako ďalej. Naše nadšenie sa našťastie v istom bode pribrzdilo, začali sme si viac vážiť vlastného tela a možnosti, hýbať sa s týmto zdravým a silným telom po krásnej prírode. Prerod z 50-tkových ultra na 100-vkové preto Jankovi trval ďalšie 3 opatrné roky, za ktoré nezažil jediné chronické zranenie či únavu a keď som mu toho roku navrhla, aby sa prihlásil na Nízkotatranskú stíhačku, zvažoval to tri mesiace, než na to pristúpil. Pre demonštrovanie jeho rešpektu voči tomuto preteku poviem len, že si propozície čítal na trikrát, lebo vždy, keď začal čítať, črevá ho zavolali na záchod 😀 Deň sa však s dňom stretol…

 

V sobotu ráno v Poprade (nájsť ubytovanie bližšie pár dní pred štartom bolo úplne beznádejné) zvoní budík o 3:45. Narýchlo a totálne neajurvédsky tlačíme do ešte nezobudeného brucha nejaké ovocie, orechy a domáci ríbezľový koláč. To, že trávenie bolo v tomto momente ešte vo fáze kómy, sa nám neskôr vypomestilo.. trikrát ešte pred samotným štartom.. obom, aj keď pretekať šiel len Janko – sme predsa jedna duša, jedno srdce, jedno nervózne črevo 💩 😂🙈

 

Na štarte sa atmoška dá krájať a vzrušenie je veľmi nákazlivé. Tak trochu im s Robom, ktorý sa ku mne pridal, závidíme tie zážitky a tak trochu závidíme sami sebe, že nemusíme 😀 5:30 napokon odštartuje Stíhačka oficiálna aj naša malá súkromná, ktorú sme nazvali “spodný voj”. To, že rodiny chodia svojich pretekárov povzbudiť do bodov, ktoré sú autom prístupné, je jasné, no tá pravá atmoška sa odohráva na hrebeni. Preto sme si s Robom vytipovali niekoľko bodov na trase, kde sa pomerne rýchlo dá dostať na hrebeň a povzbudzovať priamo v dejisku všetkých kúziel, prípadne kus pobehnúť s Jankom. Nakoniec – bude to dobrý tréning na Ultrafatru, ktorá nás oboch čaká o 2 týždne.

 

Prvým bodom bola útulňa Andrejcová (asi 21-vý km), ktorá je celá úžasná – polohou, atmoškou, pivkom aj personálom ❤ 700 výškových metrov z Pohorelej – to musíme dať za 45minút – vravíme si – a s predstavou kopy času ideme zháňať kávu, čo v týchto končinách o 6-tej ráno vôbec nie je jednoduchá úloha. Kávu, alebo niečo, čo bolo kávou 3 vylúhovania dozadu, sme nakoniec zohnali a na samotný výbeh hore nám podľa odhadovaného príchodu Janka ostalo presne 45minút. Super! No to sme ešte netušili, že nám do cesty skočia tie najväčšie a najlepšie čučoriedky, aké sme kedy v lese našli :O

 

photo by: Robert Hošták
photo by: Róbert Hošták

A tak mi 5 minút pod hrebeňom Janko volá, že kde sme, on už je tam 🙈. Zapneme turbo a o 5 minút sa už stretávame na krásnej hrebeňovej lúčke pri najbohatšom občerstvovacom ultra-stolíku, aký som kedy videla. Klobúk dole, decká! Pivko, radlery všetkých príchutí, kola, či dokonca ríbezlák a domáca žeruchovica. “Dajte si, je dobrá na trávenie”. No a Jankovi také nemusíte dvakrát ponúkať. Ponúkli dvakrát – dal si dvakrát 😀 S deckom žeruchovice v brušku nás Janko prehovára, nech ešte pobehneme s nimi. Cíti sa vraj skvelo a zatiaľ je 15-ty.  Kúsok po štarte stretol kamaráta, pre ktorého sú takéto dĺžky trás trochu novinka, zatiaľ mu to však behá skvostne. Tak sme s veselým Jankom a kamošom pobehli kúsok po hrebeni, pár ľudí poobiehali, podžoukovali, vypočuli sme si, aký bol šialený vietor na Kráľovej holi, na ktorú museli vybehnúť 1000 výškových metrov, a ako sa v hmle stratili napriek tomu, že Janko túto cestičku šiel už niekoľkokrát. Na hrebeni je sychravo, pod chvíľkou mrholí, ale takéto počasie je na podobné výkony lepšie ako šialený úpek. Zatiaľ neleje, a to je super. Po chvíľke sa rozhodneme otočiť, chalanov necháme bežať ďalej – predsalen, máme ešte sami pár bežecko-povzbudzovacích plánov pred sebou. Vraciame sa na Andrejcovú, kde nás chalani núkajú z občerstvovačky. Ríbezláku fakt neodoláme! No aby sme neboli úplne škodní, rozhodli sme sa zainvestovať (teda nešoférska polovica našej výpravy) do čapovaného pivka na chate. Neviem, či poznáte malý lokálny pivovarík Tetrov, ale my už odvčera áno a nevieme si ho vynachváliť – svieže ovocné pivko s originálnou chuťou vám načapujú na tej najmenšej a najromantickejšej prevádzkovanej útulni na Slovensku. Sedíme na priedomí, pijeme tento skvost a kocháme sa magickými výhľadmi – deň nám začína krásne. Nezdržíme sa však pridlho – ďalšia zastávka je Čertovica, kde by podľa našich prepočtov mal byť Janko o 2,5 hodiny a cesta tiež ešte niečo trvá.

Zbiehame nádherným turistickým chodníkom opäť k autu, zisťujeme, že sme nabehali prvých 12km, prezliekame, umývame sa v potoku a študujeme vyše hodinovú cestu na Čertovicu. V serpentínach do priesmyku na mňa dolieha skoré ranné vstávanie aj tri ranné srajdy – mám čo robiť, aby som nezaspala za volantom. Na Čertovici je už atmoška v plnom prúde. Zatiaľ prebehlo 8 pretekárov. Stretávame kopec známych, dokonca nového kamoša Roba, ktorého sme spoznali 2 týždne dozadu na Mont Blancu. Boli s rodinkou neďaleko na výlete, tak sa zastavil nasať trochu atmosféry, povzbudiť. Už to vypovedá o tom, aký je pre bežcov tento pretek kultový a že každý chce byť aspoň trošku jeho súčasťou. Prebehnúť ho v limite je akýmsi zápisom do knihy nesmrteľnosti v slovenskej ultra scéne.

 

Na Čertovici dávam ďalší hnedý napenený zapáchajúci mok, ktorý predávajú pod názvom espresso, lebo iné riešenie na zvládnutie všetkého toho behania a šoférovania, ktoré na mňa ešte dnes čaká, nevidím. Do cieľa pribiehajú ďalší a ďalší pretekári. Veľa z nich už tu vyzerá extrémne zmorene. Je to zhruba 50-ty kilometer trasy a tu sa rozhoduje, kto pôjde ďalej a kto nie. Začínajú prichádzať aj tváre, ktoré sme stretli dávno po tom, čo Janko prebehol cez Andrejcovú. Limit sa pomaly napĺňa. To je divné. Janko tu už podľa našich predpokladov dávno mal byť. Kvôli návštevnému poriadku národného parku môže ísť ďalej len 100 pretekárov – 90 mužov a 10 žien. Začínam tŕpnuť, keď zapisujú 60-teho pretekára. Na Andrejcovej bol Janko predsa 15ty.. Nechcem zbytočne vopruzovať, ale v strachu, či sa mu niečo nestalo, mu nakoniec volám. Zisťujem, že kamarátovi, ktorého na Andrejcovej stretol, trochu vypovedal motor a Janko sa rozhodol ostať s ním až po Čertovicu. Nebudem klamať, že mi také niečo nenapadlo po tom, ako na minuloročnej Ponitrianskej stovke Janko s ďalším chalanom ratoval kamaráta s vytknutým členkom a doslova ho mentálne doniesli až do cieľa, čím prišli asi o 40 miest v poradí. Takisto nebudem klamať a rovno poviem, že ma teraz toto zistenie jemne napajedilo. Nechal si ujsť toľko miest len preto, že sa niekomu šlo ťažko?! Čo tie všetky hodiny prípravy, obetovaný víkend v kolibe, moje nevyspaté šoférovanie.. ?! Neskôr však zisťujem, že zo mňa rozmýšľala z veľkej časti únava a hlad, keďže som obed odkladala až po jeho príchode – teraz už o takmer 2 hodiny dlhšie. Nakoniec sa predsalen zjaví ako 75ty muž v poradí, čo znamená, že môže pokračovať ďalej. Vidím aj kamaráta, ktorý vyzerá, že má naozaj dosť a náhle som na tú moju Matku Terezu hrdá a sama sa hanbím. Veď predsa o tomto je trailový beh – o láske. K prírode, pohybu, sebe aj blížnemu svojmu. A Janko je proste stelesnením tohto všetkého, takže, čo iné som čakala 😀 😀

 

Občerstvovačka na Čertovici
Občerstvovačka na Čertovici
Janko do seba natlačí nejaké chlebíky, dva litre coly, narýchlo mu prebalíme nejaké veci z dropbagu. Zvažujeme, či sa prezlečie do suchého, no pri pohľade na mraky nad Ďumbierskou časťou hrebeňa rozhodneme, že je to zbytočné. Ešte jedna pusa, fotka a raketa rozhodnutá zapnúť turbomotory vyráža ďalej, rozhodnutá dobehnúť všetkých, ktorých si nechal újsť. My s Robom dotlačíme na obed domáci chlieb s humusom a olivami, dáke oriešky a dúfame, že nám to bude stačiť na zvyšok dňa – miesta gastronómia podčiarknutá “exkluzívnym” café-zážitkom moc neláka. Ďalšia zastávka na pláne bola útulňa Ďurková, kam sme plánovali vybehnúť z doliny za hodinku a pol. V serpentínach z Čertovice som však zase začala za volantom šialene upadať do kómy a potrebovala som ďalší životabudič. Našťastie som mala so sebou skutočného odborníka na kávu v podobe Roberta, ktorý navrhol zájsť na kávu k majstrovi Slovenska v aeropresse. Odpadla som! Tým pádom však náš plán s Ďurkovou nestíhame zrealizovať. Sediac však v Bystrici na najlepšom aeropresse, aké som kedy pila, zisťujeme z online výsledkov, že by sme to zrejme tak-či-tak nestihli, keďže Janko to s tými turbomotormi poňal naozaj vážne a na Chatu M. R. Štefánika dobehol o 30 min skôr, než sme počítali. Predbehol pritom vyše 40 ľudí a na chatu prichádza ako 34-tý 😀 😀 Trochu sa začínam báť o výdrž tejto rakety, no viem, že Janko má tuhý korienok a v hlave najväčší mozog, aký poznám, takže ma strach rýchlo zase opúšťa.

 

Vydláždená časť trasy medzi Chatou M. R. Štefánika a Chopkom

Friško sa teda presúvame na Donovaly, kde je cieľ a kde máme v pláne, urobiť si asi 20km kolečko. Vyčkáme, kým sa Janko ozve z občerstvovačky na Ďurkovej, odkiaľ je to do Hiadeľského sedla asi 3 unaveno-bežecké hodiny. Prvých pár km vybehneme na hrebeň cez Korytnicu, v Hiadelskom sedle vyčkáme na Janka, trochu povzbudíme bežcov a posledných 12km pobežíme za ním, nech nemá strach z medveďov, keďže sa už bude zrejme stmievať. Na Donovaloch pravideľne checkujeme výsledky z Ďurkovej.. nič. Telefón nezvoní. Sadáme na pivko, prichádzajú za nami kamaráti z Bystrice, je nám zase raz fajne. Neskôr dostávame hlásenie o riadnom lejaku medzi Chatou M. R. Štefánika a Chopkom. Kto túto časť trasy poznáte, viete, že je celá “vydláždená” kamenným chodníčkom, ktorý sa za dažďa vie riadne šmýkať. Osobne tento typ chodníčkov neznášam v jedných aj druhých Tatrách aj za sucha a začínam chápať Jankovo zdržanie. Neskôr sa dozvedám, že jedna z pretekárok, ktoré to mali našľapnuté na bedňu, sa na tomto úseku pošmykla a zranila si nohu tak, že skončila v nemocnici. Nakoniec telefón predsalen zazvoní. Janko je na Ďurkovej, no nasadené tempo v spojení s lejakom a vetrom pred Chopkom ho dorazili a plyn mu začína dochádzať. Na diaľku mu naordinujeme zeleninový vývar, magnézium a zohriať sa.

 

Cestou do Hiadelského sedla. photo by: Róbert Hošták
Cestou do Hiadelského sedla. photo by: Róbert Hošták

Pobalíme sa, rozlúčime s kamošmi a vyrážame mu naproti. V jemne strašidelnej Korytnici, ktorá vďaka kedysi honostným, no dnes už opusteným a ošarpaným kúpeľným budovám vyzerá ako kulisy z filmu, si ešte čapujeme minerálku priamo z prameňa a pokračujeme nádhernou a prudko behateľnou cestičkou pri západe slnka do Hiadeľského sedla. Tu objavujem Ameriku – malý útulný prístrešok, v ktorého podkroví sa dá prespať a o ktorom som doposiaľ netušila. No a v tomto prístrešku úžasnú srdečnú občerstvovačku, kde nás doslova donútili, natlačiť si bruchá banánmi, syrom, ďatlami, vegánskymi nátierkami a podobne, aj keď sme zdôrazňovali, že nie sme pretekári. Chvíľku sa ohrejeme, no keď už je tlak na to, aby sme jedli, väčší ako kapacita našich bežeckých žalúdkov, radšej túto milú spoločnosť opúšťame a vydávame sa Jankovi naproti. Na les postupne padá noc a dobrovoľníci z Hiadelského sedla zapaľujú sviečky, na stromy pripínajú blikačky, na zem kreslia reflexné šípky, aby k nim pretekári trafili. Ich snaha a nadšenie je úžasné! Zopár pretekárov nám prejde naproti, všetci vyzerajú už riadne opotrebovane. Zrazu sa z tmy vynorí aj Janíčko, ktorý už má síce trochu kruhy pod očami, ale ešte mu to stále beží aj do jemného kopčeka. Časť trasy za Ďurkovou bola vraj nádherná – preňho nová a so zapadajúcim slnkom – čo mu dodalo trocha síl. Na otázku, či ho niečo bolí, povedal, že všetko, ale v podstate nič 🙂 Viem presne, čo tým myslel a teším sa. Je to znak toho, že telo je v dobrom stave, že sa žiadna partia nepreťažuje a nehrozia nijaké vleklé zranenia. Dva-tri dni regenerácia a bude naspäť vo svojej koži.

 

Vraciame sa s ním na občerstvovačku v Hiadeľskom sedle, kde sa ho hneď chopia srdeční dobrovoľníci a začnú ho hýčkať ako grófa. Pri pohľade na švédske stoly mu zaiskria oči na fľaši Borovičky a pohotovému dobrovoľníkovi netreba nič vysvetľovať. Lúčime sa, priobliekame a vydávame sa do tmy naproti posledným 12km a takmer 500 výškovým metrom. Borovička má istotne regeneračné účinky na svalstvo, alebo minimálne na Janka, lebo na Kozí chrbát vykráča tak rýchlo, ako ja za normálneho dňa a sviežich nôh. Z vrchola vidíme pod nami 2 svetielka čeloviek – Janko prichádza s návrhom, že ich dáme “dole’. Reku nedbám, hlavne opatrne. Nechápem, kde ešte vzal stehenné svaly, ale o pár minút sme v zbehoch skutočne dobehli najprv jedného, potom druhého bežca. Zbeh z Kozieho chrbta je čarovný – briežok jemný, cestička krásna netechnická a steblá tráv sa jemne hojdajú v príjemnom nočnom vánku a v svetle čelovky vyzerajú strieborne. Teplota je tak akurát. Verím tomu, že Janko to v tomto okamihu vnímal inak, ale pre mňa to bol najkrajší moment celého dňa. Potom nám však Janka vyplo. Už to nevydalo bežať ani po rovine a na posledných kilometroch ani dole kopcom, až nás napokon oní dvaja bežci opäť predbiehajú. Jankovi je to už srdečne jedno, jediné, čo chce, je byť už v cieli. Verím, že najbližšia štvrťhodina bola preňho ako dvojhodinovka, keď už mu nešlo ani rozprávať, no nakoniec sa svetlá zahusťujú a my počujeme hlasy, potlesk, povzbudzovanie a teraz už snáď aj Janko verí, že to dá.

janko nts finish

 

Do cieľa svojej druhej stovky v živote nakoniec Janko dobehol okolo desiatej v noci s časom 17:53, v celkovom poradí 37-my z cca 120-tich štartujúcich. Pre nás je však najväčšou výhrou zistenie, že bol na danú vzdialenosť dobre pripravený, že to jeho telo zvládlo a že si okrem pľuzgierov na chodidlách nedoniesol domov žiadnu inú boľačku. 10 hodín spánku a dnes je sviežejší, než bývame niekedy po náročnom víkendovom pobyte  u nás v kolibe 😀

 

Nízkotatranská stíhačka si právom zaslúži svoje špeciálne miesto na slovenskej ultratrailovej scéne. Je to nádherný pretek – so srdečnými organizátormi, nadšenými dobrovoľníkmi, plnými občerstvovačkovými stolmi a najmä na nádhernej trase, ktorá vás riadne preskúša, no aj obdaruje rôznorodými povrchmi a výhľadmi. Ďakujeme zaňho! Mňa však ešte pár rokov počká 😉

 

A ja ešte špeciálne ďakujem Robovi za to, že sa tak s nadšením chopil môjho návrhu, ísť mi robiť medveďoplacha a vodonoša, kým budeme naháňať Janka na trase. Užili sme si parádny deň ako support-tím – 30km a 1500 výškových v nohách, nádherná príroda, veľa milých ľudí, čučoriedky a maliny. Čo viac človek potrebuje? 🙂

 

Kozí chrbát - 2x  :D :D
Kozí chrbát – 2x 😀 😀
Reklamy

2 thoughts on “Jankova stíhačka

Add yours

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Vytvorené službou WordPress.com.

Up ↑

%d bloggers like this: