Mordor

Konečne máme po Silvestrovskej a novoročnej plnke (vďaka za ňu!) pár dní voľnejších (teda ak si pod slovom voľno predstavíte odhrabávanie snehu zakaždým, keď sa chcete dostať z vášho obydlia do kuchyne, do práce, k autu, do kôlničky, do kotolne, k drevu, ku kotercu, k saune, ku kadi.. ale v podstate nám tam nikto nekáže sa vo voľnom čase dostať, takže áno, je to činnosť čisto dobrovoľná. Kľudne by sme mohli ostať zavretí v našom domčeku/kumbáliku celý deň.. už dvadsiaty deň..) Už niekoľko týždňov sa chystám na nový blogový príspevok. Veľa ľudí sa už naňho pýtalo a aj mne sa už celkom žiada.. začalo to dobre – sadám za počítač, vedľa mňa napravo horúci másala čaj, naľavo Janko odfukujúci na gauči po celodennej makačke so snehom a predomnou list tém, o ktorých som už dlhšie chcela písať. Ajurvéda, meditácie, recepty.. nič z toho však so mnou dnes večer nerezonuje. Celkovo s nami v posledné dni málo vecí rezonuje. Nastalo totiž obdobie Mordoru!

Mordor je fiktívnou (toto vám hneď vyvrátim) krajinou ničoty, obkolesenou horami tak, že utiecť z nej je otázkou života a smrti. Nachádza sa na Demkovskej v Zázrivej. Akurát, že náš Mordor nie je čierny ale biely. Ak by ste si mysleli, že najchladnejším a najzasneženejším miestom na Slovensku je Nižná na Orave, Oravská Lesná, či snáď Lomničák, to ste ešte neboli posledný týždeň na Demkovskej. Nie v Zázrivej ani v Terchovej, ale na ich pomedzí – na Demkovskej, kde sa zrejme nejak veľmi špecificky lámu azimuty, vesmírne konštanty, či ženia všetky čerty – neviem – ale jedno je isté. Akonáhle prejdete kilometer ďalej ktorýmkoľvek smerom, je to lepšie. Snehu tak polovica, stupňov o dva-tri viac..

cencule.jpg  mordor zazriva.jpg

Ale my sa naozaj snažíme nefrflať. Už druhú zimu sme si povedali, že si ju budeme vychutnávať, nech sa deje čokoľvek, nebudeme šomrať a depkovať, proste sa z nás stanú úplní winter-loveri. Veď príroda je stále prírodou, aj keď je zabalená v pomerne nedobytnom bielom rúchu. Dokonca sme si tento rok kúpili v sekáči vážnu skialpovú výbavu, aby sme sa vyhli frustrácii z nemožnosti behať (akokoľvek sa snažíme, v neprešliapanom snehu nad kolená, aký tu my na našich grúňoch – jediných na peši dostupných destináciách – máme, naozaj behať nevieme). A skialpovanie je vám naozaj vec čarovná, ktorá nás hneď chytila za srdcia prahnúce po 180 bpm.

Toho roku to začalo niekedy po Vianociach. Nasnežilo síce už začiatkom decembra a odvtedy už len pribúda, ale neúnosné to začalo byť až po Vianociach.

Tak si to predstavte. Zobudíte sa do domu, ktorý cez noc bez kúrenia vychladol na asi 14 stupňov. Chcete zakúriť v piecke a ešte na chvíľku vliezť pod perinu, kým sa miestnosť trošku neohreje. Zistíte však, že vám už došlo drevo a treba ísť po nové na dvor. To sa stáva dosť často, lebo náš domček tvorí jedna dvojposchodová izbička, v ktorej naozaj nie je miesta nazvyš. Chvíľku rozmýšľate, či ešte vôbec niekedy v živote z tohto domčeka musíte výjsť a či radšej zvyšok zimy neprehnijete pod perinou v chladnom dome. Vonku cez noc dopadlo asi 30 centi nového snehu a je tam mínus tri. Nakoniec sa premôžete. Obúvate si snehule, do ktorých vám v predošlý večer pri odpratávaní snehu riadne nasnežilo a sú ešte dosť mokré. Beriete do ruky snehovú lopatu (v tom lepšom prípade ste si ju prozreteľne večer priniesli k domčeku, v tom horšom ste ju nechali na druhej strane dvora, takže sa musíte prebrodiť cez nový sneh, pričom vám fajne všetko napadá do snehule) a začnete si vyhrabávať cestičku k drevu. Nie je to však len tak hop-šup, lebo na našom malom dvorčeku je najväčšou otázkou KAM s tým snehom vlastne?? Miest, na ktorých veľká kopa snehu, ktorá sa ešte do júna bude topiť, nevadí, je na našom dvorčeku málo. Tu by zatiekla pod základy, tam treba parkovať, hentam zas tieni výhľadu auta a takmer všade by sa opierala o nový drevený plot, ktorý by pod pôsobením snehu a vody do leta vyzeral ako hnoj. Takže u nás vám veľmi nepomôže snežná fréza ani iné výdobytky doby. Väčšinu lopát snehu si pekne prenesiete niekam na druhú stranu dvora.

odhrabavanie snehu.jpg  teplota pod minus dvadsat

Ale vráťme sa k drevu, ku ktorému sme sa po 10 minútach rannej makačky konečne úspešne predrali. Nanosíte si ho do domčeka, zakúrite, po ďalších 20 minútach máte konečne odvahu sa prezliecť, poumývať.. Nohy sa už dnes len tak neohrejú, keďže do mokrých snehúl, do ktorých dnes párkrát nasneží, sa prezujete ešte asi 20 krát. Všetko to tkvie v tom, že naša domácnosť je rozdelená do dvoch domov “spojených exteriérom. Domček, v ktorom bývame, nemá kuchyňu a ani priestor pre ňu, či sklad a tak celý deň pendlujeme krížom cez dvor, na ktorý už tretí týždeň sneží po 40 cm nového snehu denne. Nie, do hlavnej budovy by sme celý náš súkromný život nevmestili a najmä, môcť každý večer odísť z práce aspoň tých pár metrov cez dvor, je na nezaplatenie 😀

Takže keď už prebehla ranná hygiena, zamierime do jedálne. K hlavnému vstupu do penziónu sa tieto dni prehrabujeme tiež nejakých tých 10 minút. Vnútri nás už čaká natešený Uško. Rýchlo niečo ocikať (najlepšie rovno susedom chodníček), poťahať paničku cez najhlbší sneh, ako sa dá a s komplet mokrými nohami sa spokojne vrháme na prípravu raňajok. Postaviť vodu na čaj, zakúriť v kozube. Zrazu si spomeniete, že ste si zabudli telefón v domčeku. Podľa stavu snehovej pokrývky a chladu nôh sa buď opäť obúvate a vydávate poňho, alebo sa na to vyprdnete a o pár hodín ho nájdete plný neprijatých hovorov od klientov. Takto sa robí biznis na Orave 😀 Ak sa rozhodnete po telefón predsalen zájsť, pri dverách do domčeka, samozrejme, zistíte, že ste si od neho zabudli kľúče v jedálni. Tak zase naspäť, vyzuť, obuť a po pol hodine si konečne sadáte k čaju. Chcete si k nemu pozrieť Instagram, no čo to, batéria vybitá. Nabíjačka vedľa. Telefón sa vypína, zdržíte sa, aby ste ho nešmarili o zem a do večera ho už nezapnete, lebo si na nabíjačku nikdy nespomeniete v správny čas na správnom mieste.

usko v snehu
Aspoň Uško sa z toho snehu úprimne vytešuje 😀

Po raňajkách začína odhrabávacia fuška. Dnes sme si naordinovali víkend a na pláne je skialpovanie vo Vrátnej. Posledné dni tak husto snežilo, že sme mali nonstop kolónu áut pred domom a na takéto cesty Janka len tak nedonútim. A tak nám neostávalo nič iné, než si dávať vychádzky hlbokým snehom po grúni, či skialpy na Púpov. Na jeden šup tak viete urobiť 350 výškových, čo, keď zopakujete trikrát, robí celkom dobrý tréning, ale aj nenávisť k nasadzovaniu pásov, zmrznutým rukám a strachu zo strmého freeridu, keďže nevieme dobre lyžovať. Takže dnes konečne zmena, poriadny kopček na tréning hore, príjemné zlyžovanie po zjazdovke dole a fajn atmoška na Chate na grúni. Na to sa však musíme prehrabať k autu. Riešime dilemu, či začať odhrabávať malé auto, na ktoré máme snežné reťaze, ale stojí ďalej na dvore alebo dodávku, ktorá reťaze nemá, ale stojí bližšie k východu. Fakt rátame každý kubický meter. Nakoniec vyhráva Jankova zodpovednosť a malé auto s reťazami. Beriem do rúk lopatu a začínam si k nemu raziť cestičku, potom odhrabávať aj väčšinu parkoviska a pod kopou snehu nakoniec aj nájdem autíčko. Janko sa zatiaľ vyškrabal na strechu v lezeckých mačkách a istený lanom v sedáku pokračuje v odstraňovaní snehu zo strechy, ktorá by pod metrom snehu mohla skolabovať. Vďaka päťtisíc vikierikom to ide luxusne pomaly – už sa tam trápi tretí deň.

pobyty koliba u jogosika
Na chvíľku sa určite dá z toľkého snehu tešiť – napríklad na výletoch v rámci našich tematických pobytov 🙂

Po asi dvoch hodinách som hotová, auto, ktoré sme nepoužívali len štyri dni vylovené a začíname baliť. Jemne v panike, lebo sneženie sa zhustilo a keď nevyrazíme hneď, opäť všetko odhrabané zasneží. Ale kde mám doklady?! Stuhne mi krv v žilách a z úst mi vybehne prúd pomenovaní hodných pijana zo staničnej krčmy a nie jogína. Doklady mám predsa v druhom – veľkom aute. Pozriem tým smerom a pod hromadou snehu len ťažko rozoznávam obrysy auta. No nič, prehrabať sa aspoň k predným dverám, už nejako preleziem dozadu. Zvyšok balenia prebieha podobne ušiam nevábne, keďže sa ešte asi 500 krát prezúvam a lietam z domu do domu. Sneží medzičasom ohromne a Janko už začína byť nervózny zo šoférovania. Ja som si spomenula opäť na niečo, čo som zabudla. Predstavte si, ako to prebieha v normálnej domácnosti, keď sa balíte na výlet. Lietate z izby do izby a stále niečo zabudnete. Občas sa vrátite až od výťahu. No akurát si predstavte, že by ste miesto z izby do izby lietali z domu do domu v 30 centi snehu. Naveľa po ďalšej hodine sadáme do auta, akosi sa nám podarí, prebrodiť sa cez novú vrstvu snehu až hore k hlavnej ceste. Yes! Unikli sme z Mordoru! Uvedomujem si, že už mi je jedno, kam vlastne ideme, hlavne nech je zmena. Mordor však len tak ľahko neporazíš, panáčku! Po asi 500 metroch od domu v stúpaní k sedlu nad Terchovou začína autíčko dýchať z posledného. Sneženie sa náhle tak zintenzívnilo a cesty tak zhoršili, že sme to normálne nevyšli. Na poslednú chvíľu sa Jankovi podarí akýsi otáčací manéver, obrátime sa do protismeru a vraciame domov. Janko má chuť sa na to vyprdnúť. Mne je do plaču, ako som sa tešila. Ako keď poviete dieťaťu, že keď bude poobede pekne spinkať, dostane cukrovú vatu. Celé popoludnie nasilu preleží so zavretými očami, pred očami vidina cukrovej vaty. Nakoniec mu ju dáte do ruky a keď si do nej ide zakusnúť, vytrhnete mu ju z ruky. Hádžem na Janka psie oči. On na mňa cez pohľad Sauronove meče, ale nakoniec ide nahodiť reťaze. Medzitým sa však pred našim domom vytvorí kolóna áut, ktorá sa najbližšiu hodinu-dve ledva pohne. Čakáme. Niečo sa začína hýbať. Už je však dosť veľa hodín a aby sme ešte mohli odísť, treba vyvenčiť Uška.

romantika pri -35 stupňoch pred 2 rokmi

Z tej istej jedinej prešliapanej cestičky asi 30-ty krát za posledný týždeň mi už prepína, ale snažím sa v sebe živiť pocit vďaky aspoň za ňu. Vychádzka bola príjemná, aj snežiť prestalo. Vraciame sa a začíname hľadať čelovky, keďže dole už pôjdeme zrejme po tme. Jednu nevieme nájsť. Toto je zlý sen. Nakoniec sme si spomenuli, že sme ju pár dní dozadu požičali hosťom. Áno, ostala na izbe. Beriem čelovku zo stola izbičky a pohľad mi spočinie na hlavnej ceste. Opäť husto sneží, opäť kolóna. Zvoní mi telefón – Janko. Už viem, čo mi chce povedať. Definitívne sa na to rozhodol vykašľať. Premôže ma zúfalstvo, hnev, bezmocnosť a plač. Iné chcú topánočky, kabelôčky, nechtíky. Ja chcem len na chvíľku utiecť z Mordoru. Prečo mi to nie je dovolenô?

Nuž preto, milá Andrejka, lebo si si to sama vybrala. Lebo si sa už nechcela nervovať nad zamrznutými programami a počítačmi, nervuj sa teraz nad zamrznutým domom. Nechcela si odhadzovať svoje najlepšie roky prácou na niekoho biznise, tak si odhadzuj sneh pred tým svojim. Lebo si sa chcela viac spojiť s prírodou, tak si ju nos v topánkach celý deň. A najmä preto, že je to tvoja cesta, tvoja škola a tvoja cena za tú nádheru a voľnosť, čo si tu žiješ po zvyšok roka.

Zázrivá - pokora a láska
Mier s tebou, Mordor 🙂

PS: Prepáčte, nabudúce už napíšem niečo k veci, ale tento filter som potrebovala ako soľ, lebo ak by mi ešte niekto napísal, ako sa máme super, že tam máme toľko snehu, asi by som začala… meditovať 😉

PS2: Nakoniec sa nám včera podarilo utiecť z Mordoru za kamarátmi. Cez výrazné sneženie a spriečené kamióny 😀 Na skialpoch sme spolu dali nočný výstup na Veľkú Raču a bolo to mega!

Velka Raca 1.jpg  Velka Raca 2.jpg

Reklamy

One thought on “Mordor

Add yours

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Vytvorené službou WordPress.com.

Up ↑

%d bloggers like this: