Čo bolo pred Jogošíkom – 2.časť

V prvom dieli tohto ohliadnutia sa, čo vlastne Jogošíkovi predchádzalo, som Vám zbúrala pár domnienok. Napríklad, že nie sme rodení Zázrivci, ba ani iný šumný kus prírody nás nevychoval. Vychovala nás betónová džungľa postsocialistickej Bratislavy, ba dokonca samotnej Petržky. Miesto ranného kikiríkania kohúta nás budil zjap susedy o tri poschodia vyššie, v sobotu nám nevyhrával dedinský rozhlas, ale vysávače a vŕtačky všetkých domzdieľajúcich a z okna sme nemali výhľad do lesa, ale na skupinku feťákov, ako si na lyžičkách za Ludusom ohrieva žváro. Na Veľkú noc sa nehádzalo do potoka, ale trúfalejší do vane. Podpapučnejší manželia v snahe imitovať dedinský kýbel, no zároveň chrániť nábytok, resp. seba pred nazúrenou manželkou chrániacou nábytok, liali za krk pohárik vody, ale aj to v presne vyhradených priestoroch bytu a vopred dôkladne premyslenou trajektóriou pohybu. Miesto v humnách sme sa s frajermi skrývali vo výklenkoch a namiesto lúk sme sa s kamošmi vykvasili na asfalt basketbalového ihriska. Zaujímavosťou je, že sme s Jankom 17 rokov bývali len pár ulíc od seba. Skrývali sme sa v tých istých výklenkoch, opaľovali na tých istých ihriskách, dokonca aj zopár rovnakých kamarátov zdieľali, no stretnúť sme sa stretli až v Stupave.

Ako to prebiehalo, som vám už opísala minule. Ja som mala 20, Janko 23. V tej dobe sme obaja študovali na výške. Ja architektúru a Janko inžiniersku geológiu. Prečo architektúra?? Hmm.. Ja som vám totiž kedysi mala jednu takú dosť blbú vlastnosť, že som si potrebovala dokazovať, že mám na každú blbosť, ktorú si vymyslím. A čím viac si ľudia ťukali po čele, tým viac ma to hecovalo k výkonu. Je to vlastnosť, ktorá isto vie hnať vpred, ale je dosť samozničujúca. A motor tejto vlastnosti fičí na jedinom palive – na egu. Máš pocit, že nie si dosť dobrá/schopná/lásky hodná? Ego ti poradí! Dokáž túto vec, na ktorú podľa iných nemáš, hneď sa budeš cítiť lepšie! Ty to dokážeš a všetkým vytrieš zrak. No hneď potom zistíš, že si sa ocitla v situácii, kde vlastne vôbec nepatríš, nie si šťastná a kruh sa nám uzatvára.. Pochopiť tento môj fatálny prístup k životu a to, ako ma to vlastne zožiera, mi pomohla až príroda, jóga, meditácia.. byť chvíľu spokojný tam, kde si.. ale k tomu až neskôr.

 

Aj touto etno-epizódou si Andrejka prešla. keď jedno celé leto vyrábala naušnice a predávala po jarmokoch..
Aj touto etno-epizódou si Andrejka prešla. keď jedno celé leto vyrábala náušnice a predávala po jarmokoch..

 

A tak sa Andrejka dostala na výšku, ktorú si nevybrala podľa toho, aby ju napĺňala, či odrážala jej doterajšie záľuby, ale aby bola dostatočnou výzvou/hovadinou. Kresliť som nikdy bohvieako nevedela a matematika a fyzika boli úplná katastrófa. Už ste niekedy videli vysvedčenie so samými jednotkami a 3-kou z matiky a 4-kou z fyziky?! Ja myslím, že to jasne hovorí za architektúru 😀 Obdivovanie umenia a stavieb svetových architektov bolo to jediné, kde som sa našla, to áno. Ale čisto len z lásky k stavbám Mies van der Rohe ešte nikto nič schopné nepostavil.. Že to nebude moja parketa, som zistila pomerne skoro, ale ego zase raz skvele poradilo – keď už sme sa raz pre túto hovadinu rozhodli, predsa to doklepeme. A tak sme ja a ego doklepali 6 rokov na architektúre. To, že som žila od víkendu k víkendu a každý tretí deň mala opicu, ktorú som kriesila na prednášky prepašovaným pivom a hambáčmi z McDonaldu, mi vtedy nijak extra divné neprišlo, veď zvyšok týždňa som sa predsa stravovala zdravo.

 

Andrejka, jej promócie a Janko v štýlovom sačku..
Andrejka, jej promócie a Janko v štýlovom sačku..

 

Zúfalosť z nejasného smerovania môjho života sa striedala s eufóriou z nových priateľstiev – hlbších aj plytších – a víkendových zážitkov. Tú eufóriu som vyhľadávala ako drogu, život bez nej mi prišiel nudný. Životo(ne)správa a emočná hojdačka sa podpísali aj na mojom zdraví. Brušné kŕče, migrény. Lekári mi nezistili nič iné, ako „funkčnú poruchu“ – čo ja dnes už volám „proste ti len riadne straší v kotrbe“. K tomu sa pridala celá hŕba psychických problémov od OCD cez úzkostnú poruchu až po hypochondriu. Keď sa na to pozerám dnes, nechápem, ako som si mohla myslieť, že to moje trávenie malo fungovať lepšie. Ale keď sa človek nemá rád a chce tráviť svoj čas akokoľvek inak, len nie sám so sebou, neuvedomí si ani takéto pre mňa už dnes základné spojitosti. Dnes na to upozorňujem a vykladám tu kus minulosti, na ktorú nie som úplne hrdá, na stôl, lebo v dobe plnej intolerancií, nadváhy, neplodnosti a podobných problémov, s ktorými k nám ľudia chodia na ajurvédske pobyty, je stále málo lekárov, ktorí Vám miesto kila liekov predpíšu psychoterapiu, meditáciu, či viac pohybu. A alkohol je na Slovensku nadmieru tolerovaný. Čo Vám poviem – v našej obci je normálnejšie byť “naložený” každý deň už o 11-tej ráno, ako behať so psom..

 

Obsesia nočnými hrami mi ostala už od čias našich stromáckych táborov. A chronicky vyskočená krčná platnička od čias jedného žúru. Jóga a vedomý pohyb tak celkovo je na môj krk dnes už nevyhnutnosť.
Obsesia nočnými hrami mi ostala už od čias našich stromáckych táborov a môžte ich zažiť aj na našich Revitality kempoch. A chronicky vyskočená krčná platnička od čias jedného žúru. Jóga a vedomý pohyb je preto dnes na môj krk už nevyhnutnosť.

 

Janko sa naopak vo svojich štúdiách inžinierskeho geológa našiel úplne. Mapováky v prírode (mimochodom, prvý mapovák, kam som za nim prišla, bol v Zázrivej), rýpanie sa v hline, zbieranie šutrov. Kedysi som ho volala kameňožrút 😀

 

Ahaaaaa, kameeeeeň!! Alebo Janko na mapováku..
Ahaaaaa, kameeeeeň!! Alebo Janko na mapováku..

 

Ale on by sa asi našiel v akýchkoľvek štúdiách, lebo jeho najväčšie hobby je študovať, vzdelávať sa, pracovať na sebe.. Problém však je, že spolu s vynaloženou snahou na svoje zlepšenie od seba očakáva aj dokonalé výsledky. A nielen také, čo sa dajú uchopiť či zmerať, ale aj tie, ktoré sa dajú len cítiť. A tak neraz čelí sklamaniu zo samého seba a jeho častokrát i banálne neúspechy ho dokážu v živote zamraziť. Keď nemal byť v niečom 100-percentný, tak to za to nestálo.

 

A cenu za najnadšenejšieho študenta vyhráva ...
A cenu za najnadšenejšieho študenta vyhráva …

 

Nikdy nezabudnem, ako sa zasekol večer pred odovzdávaním diplomovky na poslednej strane, lebo bol tak unavený, že ju nevedel sformulovať. Naštval sa, hodil tým o stôl a pobral sa spať, že on na to kašle, že je to aj tak zbytočné, lebo celá diplomka je zlá, on to bude musieť opakovať o rok.. Vtedy som tú poslednú stranu dopísala zaňho, aj keď som nemala páru, nachystala mu veci a ráno ho vydúrila z postele, že to po mne musí už len rýchlo opraviť. S frflotom, aké to bude strašné, to poopravoval a išli sme odovzdávať. Janko, samozrejme, dostal z diplomovky A-čko a Cenu Rektora Univerzity Komenského.. Taký bol náš Janíčko kedysi. Čierno-biely svet. A čím si ho tak spestriť? Ako nachvíľu zabudnúť na svoju nedokonalosť a neistotu? No predsa v príjemnom opojení alkoholu..

 

Jedna taká chatovica.. alebo foto pre všetkých, ktorí nám neveria, keď im povieme, že Janko mal kedysi vyše 90 kíl..
Jedna taká chatovica 😀 .. alebo foto pre všetkých, ktorí nám neveria, keď im povieme, že Janko mal kedysi vyše 90 kíl..

 

Rada by som tu tiež urobila drobnú paralelu, ako mu vlastne jóga, meditácie i ultra beh pomohli. Keď stojíš na štarte 100-kilometrových pretekov, nikdy netušíš, ako to dopadne. Pripravoval si sa, minul si na to veľa energie, času, financií. A predsa to môže nevýjsť. Aj s týmto druhom neúspechu sa musel Janíčko zo začiatku naučiť pracovať. Nezanevrieť, proste sa otriasť a pokračovať. Keď si sadáš do meditácie či na jógovú podložku, tiež nikdy nevieš, ako to zrovna dnes pôjde a postupne sa naučíš, že aj tie horšie “výsledky” k tomu patria. A zo slova „horší“ sa časom stane slovo „zaujímavejší/ poučnejší/ zábavnejší atď“. Svet nie je iba čierno-biely.

Tak nás tu máte. Dve dvadsať-plus decká plné svojich démonov. On poriadny, puntičkár, verný svojim zásadám a priateľom, orientovaný dnu, analyzujúci a bažiaci po sebazdokonaľovaní. Ona neporiadna, rozlietaná na všetky svetové strany, spontánna, orientovaná von a túžiaca skúsiť všetko a byť všade. Tak sa dnes smejem, keď sa niekto rozplýva nad tým, ako sme sa dvaja takí rovnakí mohli nájsť a ani neviem, ako sme to vlastne vtedy spolu ustáli. Zrejme tam veľkú rolu zohralo to staré známe príslovie o protikladoch. Čo dnes vidím ako jediné možné vysvetlenie – on mi dával to potrebné zázemie, kotvu, domov, aby som zo svojich krkolomných vzletov vždy mala kde pristáť. Ja som mu zas dodávala ten „push“, ktorý občas potreboval, aby sa v živote niekam pohol, aby sa necyklil dokola, aby občas vyšiel zo svojej komfortnej zóny. No nebolo to úplne šťastné obdobie ani pre náš vzťah. Našťastie nám do toho prišla jedna veľmi obohacujúca vec, o ktorej písať je teraz, v korona-časoch, priam hriech. Cestovanie! Cestovanie by som povinne predpísala každému mladému človeku. A nie v luxuse all inclusive hotelov a fakultatívnych zájazdov, ale pekne sám, s batohom a veľmi obmedzeným rozpočtom. Nám sa udialo v živote niekoľko vecí, ako napríklad Jankova menej obohacujúca skúsenosť z práce na Ministerstve životného prostredia, ktoré nás cestovať doslova vyhnali. Teda ja som sa tak jedného dňa rozhodla 😀 . Janko vo svojej prirodzenosti nebol tomuto nápadu hneď naklonený. V jeho hlave hneď začala analýza – kopec otáznikov, výkričníkov a kontroliek. No skôr, než sa vôbec stihol vyjadriť, ja už som pracovala po dennej práci v architektonickom ateliéri na nočné zmeny v tom najhoršom nočnom klube ako barmanka, aby som si privyrobila na moju prvú cestu. Šichty mi končili o 5:00 ráno. Poumývať ogrcané záchody, poslepiačky sa dostať domov, 4 hodiny sa vyspať, natiahnuť žĺtko a zase do ateliéru. Takto 2 mesiace. Vtedy som sa zaprisahala, že už nikdy nechcem umývať záchody.. a ľaľa, čože to v kolibe robím pred každým pobytom?? 😀

Ak sme však s nejakým rozhodnutím v našom živote spokojní, tak to bola táto cesta. Moja prvá cesta začala v strednej Amerike.

Jankova v južnej a viedla najmä do Ánd, ktoré prešiel celé od najjužnejšieho výbežku.

Obaja s batohmi ako svet, zbalení na niekoľko mesiacov, len s veľmi malými základmi španielčiny, jednosmernou letenkou, ubytovaním“ cez couchsurfing (kedysi ešte super fungujúca online platforma, kde ľudia zadarmo ubytovávali cestovateľov s cieľom príjemnej vzájomnej kultúrnej výmeny) na prvých pár nocí a ďalším smerovaním neznámym. Človek s 30-kilovým batohom na chrbte veľmi rýchlo zistí, že polovicu vecí vlastne nepotrebuje a ako málo mu vlastne stačí ku šťastiu. Naučí sa otvárať novým názorom, kultúram, púšťať si na krátky čas do života úplne cudzích ľudí, ale zároveň sa naučí aj veľa vecí, ľudí, pocitov, plánov nechať ísť. Naučí sa byť sám so sebou, nebáť sa vnútorného dialógu, ticha, toho, že nemá plán či zábezpeku. Veľa sa toho o sebe dozvie.  Ja som o sebe napríklad zistila, že milujem organizovať 😀 Združovať informácie o spojoch, trasách, lúštiť mapy (dodnes sú mojou naj literatúrou a kedykoľvek si na dobrú noc pozerám turistickú mapu napríklad Kambodže a snívam..) dávať ľudí dokopy, riešiť náhle zvraty. Pravidelne som v destinácii, kde som sa ocitla, zgrupovala ľudí a organizovala spoločné výlety, stretnutia, žúrky. Konečne som našla niečo, čo ma naozaj bavilo, čo ma úplne vystihuje a odvtedy sa to so mnou potroške ťahalo až do Zázrivej, aby som sa tu mohla naplno “vydovádět” 🙂 Zároveň nás sólo cestovanie dotiahlo viac do hôr, keďže tie boli v týchto destináciách oveľa bezpečnejšie ako mestá. Vyliezť si na kopec s ťažkým batohom na chrbte bolo lacnejšie, než si ho tam nechať vyviezť mulicou a sprievodcom, dostať sa do najbližšej dediny po vlastných oproti taxíku tiež. Ani sme si to neuvedomili a pomaličky sme sa stávali viac fit ako kedykoľvek predtým.

P1030715

Po mesiacoch úžasných no pominuteľných zážitkov nám však začalo chýbať niečo trvácne. Začali sme si stále viac a viac uvedomovať, že by sme sa chceli s týmito krásnymi miestami podeliť jeden s druhým navzájom. Netrvalo dlho a už sme vymýšľali, ako sa stretneme na polceste 🙂 Odvtedy najradšej cestujeme spolu. Myslím, že človek najprv potrebuje priestor, spoznať sám seba a ako-tak sa pochopiť, aby mohol začať chápať iných. Po tomto našom “resete” sa toho ešte veľa udialo, ale už sme pri sebe stáli bližšie ako kedykoľvek predtým. Ale o tom potom. Počkajte si na ďalší, hádam už posledný diel.

Taká prelomová - konečne spolu v Chile - a už len rásť.
Taká prelomová – konečne spolu v Chile – a už len rásť.

2 thoughts on “Čo bolo pred Jogošíkom – 2.časť

Add yours

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Vytvorené službou WordPress.com.

Up ↑

%d blogerom sa páči toto: